Som doma. Spím v mojej posteli (dokedy chcem!), chodím spať kedy chcem, jem teplé čerstvé jedlá, vyrobené zo skutočných surovín a nie z nejakého pochybného prášku, chodím po byte v starom pyžame, ktoré mi je malé, mám mastné vlasy a nemám si čo obliecť, lebo sa všetko perie alebo suší. Som doma, všetko je tak, ako má byť.. (Teda až na to, ako sa mi zas podarilo zobudiť celý panelák pri mojom tichom ohľaduplnom zakrádaní sa o druhej v noci spať. Človek sa tak sanží, aby ani dvere nevrzli, keď v tom sa potkne o vysávač a z celej narazí do dverí ďalších. A nakoniec som sa ani neudržala a spustila som krátky nepublikovateľný monológ. Ale s akým dobrým úmyslom som do toho išla!)

A dokonca aj tieto - najdlhšie. Ale nesťažujem si - vyše štyri a pol mesiaca mi bohato stačilo a cítim, že je čas na zmenu. Aj keď to bude znamenať nástup na školu. Dokonca vysokú. Na UHK konečne zverejnili zoznam ľudí, ktorí dostali intrák. Bolo mi jasné, že to nepôjde hladko - inak by som to ani nebola ja. Nesklamala som sa.

Človek by si ani nemyslel, čo všetko za dá za dva dni zažiť. Teda aspoň z môjho pohľadu to boli zážitky neočakávané a nezabudnuteľné.

Včera som napríklad bola "tlmočiť" u Červovho otca vo firme. (Topiaci sa aj slamky chytá.. ;-)) Prišli k nemu nejakí Taliani robiť obchody. Červo ma skoro zabilo, lebo som ževraj meškala, aj keď ja zastávam názor, že Taliani došli skôr ako mali. Naozaj. Stretnutie s Talianmi bolo humorné a "Mister Bono from Padova" mi úplne učaroval - presne tak som si vždy Taliana predstavovala. Opálený starší muž s väčším brušným svalstvom, ktorý je stále vysmiaty, stále niečo rozpráva a aj keď mu nikto nerozumie, vôbec mu to nevadí. A keď náhodou niečomu rozumel on, tak sa usmial, povedal zo dve "belle" alebo zrejme jedinú anglickú frázku, ktorú vedel: "That´s good".

Ako som minule písala, snažím sa nehniť doma. Bohužiaľ, to by to nemohlo dopadnúť tak, ako to dopadlo. Som totiž chorá. Je teplo, leto, prázdniny, slnko.. a ja som chorá. (Bolí ha hrdlo, hlava, je mi blbo.. Nasere..)

Je mi jasné, že každý horí nedočkavosťou prečítať si, čo zas nightmare v posledných dňoch spáchala. A vám je jasné, že ja to myslím ironicky. Tak sa do toho pusťme:

Najdôležitejšou udalosťou je asi to, že sa mi skončil Bonžúr kurz. Teda pre mňa.

Prekvapivo - u Červa.

Alebo sú proste dni, kedy vám nič nevíjde..

Dnes predo mnou stála zdanlivo banálna úloha. Zaplatiť a poslať prihlášku do Hradca. Znelo to jednoducho, ale nakoniec sa z toho vykľula takmer celodenná záležitosť, ktorá bola skúškou pre moje nervy.

Predstavme si najskôr členov firmy, v ktorej pracuje môj strýko: Ja pracujem na výrobe, kde 99% osadenstva tvoria obyvatelia jednej nemenovanej kysuckej dediny, z ktorej pochádza majiteľ. Brigádnici sú z 99% ich deti. Akoto už na dedinách býva - každý je z každým nejakým spôsobom príbuzní..

..Od stredy znova pracujem, lebo firma má konečne aj materiál. Samozrejme, nebolo by to ono, kebyže všetko prebieha hladko..

Vzhľadom na to, že prázdninujem od konca mája a ešte pár mesiacov budem, tak sa mi tieto prázdniny zdajú dosť nekonečné.. Ale zas na druhej strane - aspoň už na isto viem, že skončia - prijali ma totiž do Hradca. (Keď neprší, aspoň kvapká..)

Prekvapilo ma, že som v dosť častom kontakte so spolužiakmi. Teda, ne že by som čakala, že sa už v živote neuvidíme, ale predsa len, je to viac, ako som čakala. A som za to rada a dúfam, že nám to vydrží aj ďalej. Boli sme grilovať u Vavriačika (mňam!), párkrát sme sa boli kolieskovo korčuľovať na Vodnom diele (a ja stále neviem brzdiť..),

Máme tu dvoch prázdninových staršiakov. Prázdninová brigáda a čoraz reálnejšia možnosť, že ona brigáda sa stane najmenej na rok permanentnou..