Sackrebleu | Na vlne

Som doma. Spím v mojej posteli (dokedy chcem!), chodím spať kedy chcem, jem teplé čerstvé jedlá, vyrobené zo skutočných surovín a nie z nejakého pochybného prášku, chodím po byte v starom pyžame, ktoré mi je malé, mám mastné vlasy a nemám si čo obliecť, lebo sa všetko perie alebo suší. Som doma, všetko je tak, ako má byť.. (Teda až na to, ako sa mi zas podarilo zobudiť celý panelák pri mojom tichom ohľaduplnom zakrádaní sa o druhej v noci spať. Človek sa tak sanží, aby ani dvere nevrzli, keď v tom sa potkne o vysávač a z celej narazí do dverí ďalších. A nakoniec som sa ani neudržala a spustila som krátky nepublikovateľný monológ. Ale s akým dobrým úmyslom som do toho išla!)

K tomu všetkému sa mi podarilo sledovať Eurosport v TV. Ach, také niečo som nezažila už pekne dlho. A tak som s nadšením odsledovala prvú reklamu na zimné športy (biatlon!!!) a v zápätí som bola milo prekvapená priamym prenosom zo zjazdu žien. Ach sneh, ach zimný šport.. Blíži sa sezóna! :-) Okrem toho som si, samozrejme, pozrela aj kvalifikáciu na motoGP, kde Randy stihol spadnúť a kvalifikovať sa na šiestom mieste. Takže taká krásna domáca klasika.;-)

Po dokonalom doobedí som bola pozvaná od oboch Tomášov na dve rôzne akcie. Kino s nejakou komédiou vs. koncert na Stanici. Hádam sa nikto neurazí, ale myslím, že som si lepšie vybrať nemohla. Skupinka Longital, ktorá hrala takú fajnú zmesku všetkého možného bola fakt výborná. A ako bonus beriem jedného z jej (dvoch) členov, ktorý sa učí po francúzsky a tak sme mali vystúpenie pretkané vetami z jedinej učebnice francúžtiny na Slovensku. Krásne som si zaspomínala pri vetách typu: "Mon pere travail dans l´usine Renault." a podobne. Ach! Mám taký dojem, že sa akoby vrece s francúžtinou roztrhlo! Myšymen sa ju začala učiť, dokonca aj zarytý germanofil Tomáš v slabej chvíľke pri počúvaní ľubozvučného rozhovoru francúzskych šatnárok a francúzskeho majiteľa Stanice poznamenal, že by sa mal učiť nejaký nový, tentokrát pekný jazyk..

Okrem toho sme s Tomášom absolvovali viacmenej povinný rozhovor o našich vzťahoch, ktoré neexistujú a poohovárali takmer celú triedu. Proste klasika - bolo veľmi fajn. :-) Popri tom som prvý krát vyslovila zmeny, ktoré na sebe pozorujem. Tak napríklad - odevy. "Vďaka" praniu na všetkých frontoch som zo skrine vyhrabal kusy, na ktoré som už dávno zabudla a kusy, o ktorých som ani nevedela, že niekedy vôbec existovali. Tak som na koncert išla v maskáčoch a čiernej mikine a cítila som sa ako nácek. Mužského rodu. Neviem prečo. A akosi som prišla na to, ýe som sa zrejme posunula. Či správnym smerom - to neviem. Ale aspoň som zistila, že mi záleží na tom, čo si obliekam. Nemyslím tým, že musím byť zladená podľa najnovšej módy, ale nerada chodím oblečená v niečom, čo o mne na prvý pohľad vypovedá niečo iné ako by malo. Teraz nemyslím to, že chcem aby si o mne niekto (aj vďaka oblečeniu) na prvý dojem myslel, že som iná, aká v skutočnosti som. Teda - vlastne presne to myslím, ale trochu inak. (Sama som sa v tom trochu zamotala.. Tak to hádam niekto pochopí. Ak nie, mne to nevadí - hlavné je, že ja som si tu vyliala dušu. :-D Ale je fakt, že by som sa nemala púšťať do podobných úvah okolo druhej v noci..)
Okrem toho som sa posunula aj vo svojej divnosti. V poslednej dobe mi činí potešenie len tak si chodiť po ulici, mať pustenú mp3ku a pozerať sa na ludí a smiať sa na "vyvolených" objektoch. Stalo sa mi to viackrát, ale minule som asi fakt bola za vyšinutého debila.. Išiel oproti mne gang nejakých troch trinásťročných slečien s vypchatými prsiami a s fasádou, na akú bol pyšný aj Marylin Manson. A tvárili sa tak.. drsne. Som z nich proste nemohla a začala som sa smiať a s dobrou náladou pokračovala ďalej. Neviem, či to potešilo ich, ale mňa určite. :-)

Hm, a aký nevinný článok to zo začiatku bol..

A (s obmenami viac-menej obvyklá) frankofilná perlička na záver: "Rrrouge guitarrr. Rrrrrrrrr." (Z tejto hlášky pána speváka som nemohla. A nielen ja. :-D)