Sackrebleu | Keď sa darí, tak sa darí..

Alebo sú proste dni, kedy vám nič nevíjde..

Dnes predo mnou stála zdanlivo banálna úloha. Zaplatiť a poslať prihlášku do Hradca. Znelo to jednoducho, ale nakoniec sa z toho vykľula takmer celodenná záležitosť, ktorá bola skúškou pre moje nervy.

Už len samotný fakt, že sa musím prihlásiť do Hraca, lebo inak by som nemala istú žiadnu vysokú školu ma dosť štve. Ono, totiž do Hradca som musela poslať veci na študenstkú kartu + ISIC najneskôr do piatku. Zápis síce majú (myslím) 26. augusta, ale vlastne je potrebné sa nahlásiť už do tohot piatku, lebo ez tých vecí sa potom nezapíšete.. V Olomouci to totiž vyriešili dosť logicky, ale kedže je to asi jediná škola, kde sa tak niečo riešilo, tak mi to absolútne nevyhovuje. Oni totiž majú zápis od 25. do 28. augusta a až potom, keď zistia, že koľko im ostane voných miest, posielajú odpovede na odvolania.. Takže do Hradca som sa zapísať musela. (btw, neviete niekto, či sa potom dá jeden ISIC + študenstá karta stornovať a prehlásiť to na inú školu?)

Takže sa ráno hrabem na poštu. Samozrejme som zaspala a tak som na poštu dorazila okolo jednej. 10 minút som si postála v rade a potom som sa milej slečny spýtala, že akým spôsobom mám poslať peniaze do ČR. Milá slečna je na pošte nová.. Takže nakoniec lietala odo mňa k vedúcej a nakoniec mi dala do ruky nejaký platobný formulár, cez ktorý sa to posiela.. Takže vypisujem a potom zase stojím 10 minút v rade. Nakoniec s nadšením zistím, že suma 180 + 300 Kč je so všetkými prevodmi a poplatkami v skutočnosti 1110 Sk. Ma skoro jeblo.. Keď totiž poslielate dve zloženky do ČR, tak od vás pýtajú poždované peniaze podľa výmenného kurzu (čo je normálne) + 425 Sk za každú zloženku za poplatky. Kebyže idem do Jablunkova tak ma to víjde lacnejšie a nerozčúlim sa..

Po asi hodinovej anabáze na pošte sa idem dať do mesta odfotiť. Chcú totiž aj fotky a samozrejme iných rozmerov, aké má tých asi 50 fotiek, čo mi ostalo z oznamiek. (Nechcete niekto moju fotku?) Vyzerám tam divne a podlhovasto, ale pri mne sú divné fotky normálne.. Okrem toho si samozrejme musím ísť kúpiť lepidlo, lebo to moje som si zabudla doma..

Potom idem zo všetkým na poštu. Zloženku o zaplatení polatku mám nalepiť na zadnú stranu čestného prehlásenia o už ani neviem o čom. (Samozrejme, onú priloženú českú zloženku u nás na pošte neberú, ako som sa dozvedela pri prvej návšteve pošty. V Hradci to ale zrejme nikoho nenapadlo..) A tak pri pohľade na veľkosť prehlásenia a onoho platobného poukazu nie je šanca, aby som poukaz nalepila na určené miesto. Skôr lepím maličné prehlásenie na veľký poukaz.. Druhá zásielka s druhým pokukazom chvala bohu obsahuje žiadosť o vydanie študenskej karty + ISIC karty o veľkosti A4 a tam už preukaz peken dozadu nalepím a ani to nevypadá tak divne ako na tom prehlásení.. Potom ešte vypísať náležitosti na obálke a podacie lístky a hor sa posielať! Celá táto procedúra trvala takmer pol hodinu, lebo na pošte majú úžasný zlepšovák a píše sa na naklonenej ploche (zhruba tak 45°), čo by bolo veľmi dobré,kebyže iba píšem.. Pri tom mojom lepení, strihaní, vkladaní a vypisovaní neviem koľkých papierov naraz som zistila, že mám veľmi dobrú zásobu rôznych nadávok. Spadlo alebo nejakým spôsobom mi to odletelo aspoň 10 krát! A ak nie všetko, tak pri zohýbaní sa pre oný kus zas stihlo to ostané.. Jak u debilov.

Potom frčím k babke na obed. (Alebo skôr skorú večeru?) V meste bola nejaká akcia, ktorej súčasťou boli umeleckí rezbári, ktorí robia tie obrovské sochy v (nad)životnej veľkosti. Chlapík v dobovom kroji, ktorý nahrubo opracováva drevo motorovou pílou ma zaujal a tak som sa na chvíľu pristavila. Ako suvenír som si odniesla zblúdilú pilinu. V oku.

Pre zlepšenie nápady sa zastavím v kníhkupectve, kde mali zrejme novú knihu od Terryho Pratchetta, v ktorej hlavnou postavou bol Vlahoš von Rosret. Povedala som si, že si ju za dnešný deň zaslúžim a kúpim si ju. Teda, kebyže mi nechýba mizerných 50 korún..

To, že sa už asi piaty krát stihlo rozpršať minútu po tom, čo som vyšla z nejakého obchodu alebo nebodaj pošty, mi už prišlo normálne. Ale to, že keď príjdem k babke a zistím, že hádam v asi jedinej etape Tour de France, ktorú nevidím od ziačiatku, je v úniku náš Peter Velits, tak to ma nasralo! Ešteže nakoniec famóznym spôsobom vyhral v najnáročnejšom a najdlhšom stúpaní celej Tour..