ADAC Rallye Deutschland 2010

Pamätáte si, ako som si niekde v januári robila srandu z toho, že dúfam, že moje spomienky z Dojčlandu 2010 tu dúfam hodím ešte pred Dojčlandom 2011? Tak nakoniec sa mi to len tak-tak podarilo..

Tak tu teda sú. Celý text bol napísaný zhruba pred rokom a v hroznej rýchlosti, takže štylisticky je to nič moc, ale čo už. Veľa som toho na tom neupravovala, lebo je to dlhé jak prasa, takže sa mi to nechcelo. Maximálne tak nejaké preklepy. Mimochodom, za pár dní vyrážam na už spomínaný Dojčland 2011 a už sa neviem dočkať! :-)

Streda:
V stredu ráno vyrážame na moju prvú rally v živote. Po ceste sa toho nič moc neudialo (teda až na hnusný dážď), spomenúť ale treba nemecké rádia – ani jeden krát nezahrali 99 Luftbaloons, pche – a ja som sa tak tešila! Pochváliť ale treba jedno francúzske rádio, ktoré sme omylom chytili – hneď nám zahrali Noir Désir. Čo sa týka nemeckých rádií, tak každému odporúčam SWR4, ktorí hrajú pravé nemecké šlágre, čo vám príde prvú hodinu počúvania toho rádia hrozne vtipné. Potom už nie.

Ďalšou zaujímavosťou stredy bolo to, že sme boli šesťkrát v Luxembursku. Všetkých šesťkrát omylom. Hľadali sme totiž nejaký kemp pri hraničnom meste Metzdorf a pi tom šiestom raze sme usúdili, že ten kemp proste neexistuje, zahli na najbližšie parkovisko a spali v aute. Pri pokuse o nájdenie pozitíva ohľadne tohto faktu ma napadá jediné – ušetrili sme.

Ešte predtým sme ale bleskovo navštívili service park a ironicky – najkrajšie auto má môj "obľúbenec" Matt Wilson. Auto Kena Blocka je zase na živo prekvapivo nič moc – tá čierna je taká divná. Pekné sú, prekvapivo, i tie továrne Fordy.

Udalosťou dňa je bezkonkurenčne jeden z Ožérovych mechanikov, ktorý začal spievať Smoke on the Water. Po tom, ako sa za ním začali otáčať ľudia, tak očividne spokojný spustil ešte hlasnejšie. :-)

Štvrtok:
Vo štvrtok sme zahájili deň hľadaním shakedownu, ktorý sa nám nakoniec nájsť podarilo. Tu treba poznamenať, že značenie nebolo veru nič moc, ale ďalšie dni to už bolo oveľa, oveľa lepšie a bez problémov sme trafili všade, kde sme chceli. Na shakedowne som videla i prvé rally auto, respektíve rally jazdca v akcii – bol ním Sébastien Loeb, kto iný. Fakt super zážitok, na to nikdy nezabudnem. Inak, z pohľadu môjho laického oka išiel Loeb jak prasa a Sordo zase veľmi čisto. A to tú prehnane čistú jazdu väčšinou "vyčítajú" práve Loebovi. Inak, na mieste bolo po stredajšom daždi hnusné bahno.

Potom sme sa išli presunúť na iné miesto a zhodou okolností opačným smerom sa vybrali všetci rally jazdci smerujúci na shakedown. Keď sa oproti vám rúti niekto, kto si popri tom ešte zahrieva pneumatiky, tak človeku nie je všetko jedno, rovnaký pocit som mala i keď nás obiehal Henning Solberg  už len preto, že taký náraz do rally auta by nás finančne zruinoval.

Inak shakedown je podľa mňa lepší ako samotná rally, lebo tých najlepších vidíte viackrát a tak to nie je ako na klasickej RZ-te, kde úroveň postupne klesá (i keď prejazdy Otta Tänaka alebo Todora Slavova boli fakt dobré). Inak, chudák Todor Slavov bol miestnym komentátorom označený ako "young Yugoslavian", čo je blbosť hneď dvakrát – za prvé, Juhoslávia už pekných pár rokov neexistuje a za druhé, Slavov je Bulhar a pokiaľ ja viem, Bulharsko súčasťou Juhoslávie nikdy nebolo.

Následne sme sa odobrali do service parku, kde mala byť autogramiáda z jazdcami, ale pokiaľ človek nechcel zomrieť udusením v šialenom dave, tak na ňu neliezol. Ale zase na druhej strane fotka so znudeným Loebom by určite stála za to. To najlepšie sa ale udialo potom – po autogramiáde sa jazdci rozišli a Ožér išiel smerom k nám – proste osud! Úplne na ňom bolo vidieť ako si užíva ten status vychádzajúcej hviezdy, ale bol milý, ochotný a čo je hlavné – jeho úžasný prízvuk je oveľa lepší naživo. Jedinou škodou je, že na fotke so mnou vyzerá jeho tvár, ako keby ju dobodali včely.

Túto noc sme dokonca spali v normálnom kempe (Reinsfeld), ktorý bol fakt dobrý a páčili sa mi najmä tamojšie sprchy, v ktorých som strávila veľa času. :-P Hneď vedľa nás boli nejakí fanúšikovia Otta Tänaka (to je ten, čo vyzerá ako také malé decko, s pohľadom masového vraha – už len preto mu človek musí fandiť) a tí zaľahli hádam skôr ako my, čo je divné, lebo človek by si myslel, že ako Estónci budú chlastať.

Piatok:
V piatok už konečne samotná rally skutočne začala. Mojou prvou RZ-tou v živote bola SS1 Ruweltal/Fell. Dostať sa na miesto znamenalo užiť si i trošku turistiky, ale to nevadilo. Inak, celá RZ-ta sa odohrávala v pekných viniciach, tak ako väčšina rally. Na tejto RS sme stretli i zaujímavých Loebových fanúšikov.

Potom sme išli do service parku, kde sme zistili hroznú vec – jazdci sú totiž v servise už dávno pred nami a tvária sa, že tam nie sú a potom fingujú svoj príjazd. To vieme preto, lebo sme stáli pri Ožérovych mechanikoch a bol tam s nimi Ožérov spolujazdec Julien Ingrassia, ktorého nejde označiť inak ako koloušek. :-) Inak, pri Ožérovi bolo hrozne veľa ľudí, lebo bol v tíme s Kimim Raikkonenom a tak mali auta hneď pri sebe. Ale i tak tam bolo viac miesta ako pri továrnom Citroene, kde sa nahrnula polka Francúzska, takže sme nič nevideli. Aj keď treba uznať, že pohľad na Oliviera Quesnela, ktorý tam na zábradlí predvádzal niečo, čo vyzeralo ako nejaké pologymnastické pohyby, bol zaujímavý. Okrem toho sa v service parku udiala ešte jedna významná vec – kúpila som si šiltovku Citroenu s takým tým vyšitým podpisom Loeba. Ožéra, bohužiaľ, nemali. :-(

Cestou zo service parku sme sa ešte zastavili v mekáči, ktorý je pár krokov od neho, na Veggieburger, ktorý je hnusný, takže to bol prvý a posledný Veggieburger v mojom živote. Dlho sme si tam ale neposedeli, lebo tam furt revalo nejaké decko a vždy, keď sa ho snažila jeho matka ukľudniť, tak spustilo ešte viac. Nakoniec sa z tejto dvojice vykľula pani Loebova s potomkom a najlepšie bolo, že síce liezli celému mekáču na nervy, ale nikto sa im neodvážil nič povedať. :-) Sa človek ani tomu Loebovi nediví, že furt jazdí niekde preč, mať hento doma, tak na jeho mieste zmením identitu. Cestou z mekáča na parkovisko okolo nás preletelo zopár WRC špeciálov, supet zážitok.

Potom sme sa vybrali na SS5 Grafschaft Veldenz, ale keďže Kube mal úžasný nápad zliezť z diaľnice oveľa skôr ako písali v spetators map tak sme to nestihli a išli sme až na SS6 (Schones) Moselland. Moselland je rozhodne schon alebo divácke miesta moc schon neboli. Jediné zaujímavé bolo, keď sme počuli ako má Petter Solberg defekt, len bohužiaľ sme nič z toho nevideli. Škoda že ho nedostal o zákrutu neskôr, to by sme ho mali ako na dlani. Potom znova kemp v Reinsfelde, kde mali rally zábavu a úžasné "Duo for you", čo je presne taká kapela, akú človek od Nemecka očakáva. :-P A mala som tam úžasné biele sladké víno, zrejme to moselské, ktoré síce stalo 2,60 za 2dcl, ale niečo tak výborné som nikdy nepila.

Sobota:
V sobotu sme išli na SS7 Hermeseil/Gusenburg, šťastne sa nám podarilo zaparkovať a videli sme skok, aj keď sme nemali najlepšie miesta, lebo sme prišli dosť neskoro. Po skoku začínala šotolinová časť a je mi jasné, že na šotolinovú rally ja nikdy nepôjdem. :-) Hrozne veľa prachu a keď sa do toho pridala ešte jemná hmla cez ktorú svietilo ranné slnko, človek nevidel fakt nič a to myslím doslovne. Mala som tam aj pravú nemeckú klobásu, ktorá, bohužiaľ, chutila tak ako vyzerala..

Potom sme sa chceli ísť pozrieť do servisu, o ktorom písali v programe pri štartovke, že má byť o 12:20, ale bohužiaľ to tam mali blbo a servis bol až 13:20. Díky moc. Tak sme sa po zbytočnom výlete do Trieru vrátili na druhý prejazd Hermeskeil Gusenburg (SS11), kde sme boli pri jeden peknej zákrute odkiaľ bolo vidieť aj na vyššie spomínaný skok. Všetko by to bolo super, keby sa medzi tým neotočil vietor a všetok ten prach nešiel na nás.. Jo a fans Francoisa Duvala sú najlepší – síce mi z toho hluku takmer urvalo hlavu ale super! A taktiež je dobre vymyslené to, že namiesto plastových pohárov na pitie dávali pitie vo fľaši so zálohou 1 euro na jeden kus. Každý to totiž radšej išiel vrátiť ako by mal robiť bordel, čo úplne neznášam – čo je také ťažké hodiť niečo do koša, keď tam je?

Potom sme išli kuknúť na legendárnu 48kmtrovú Arenu Panzerplatte (SS14), čo bolo tiež výborné, len nabudúce musíme prísť skôr, lebo sme boli trošku ďalej od trate. Ale tak ono to trošku trvá, kým sa dostanete z RZ-ty ku parkovisku a je to aj pekná turistika ako som už vravela. Panzerplatte bolo super, aj atmosféra bola super, jediné čo ľutujem je, že sme sa namiesto na prvý prejazd tejto RZ-ty hrabali na servis, ktorý nebol.

Ďalej sme sa rozhodli prespať buď v nejakom kempe cestou na SS15 Dronthal, alebo priamo tam, kde je že vraj na lúke obrovská párty. Kempy boli bohužiaľ všetky plné (pre budúcnosť – keď mi niekto povie, že kempy budeme riešiť až na mieste, tak ho rovno kopnem do hlavy a radšej niečo rezervujem dopredu ako som pôvodne chcela) a tak nám teda ostala lúka, na ktorej tá párty skutočne aj bola. Nechápem, ako to tí ľudia zvládali – ráno sa musí vstávať hrozne skoro a večer je človek tak unavený, že na žiaden chlast nemá ani náladu ani silu – tak to aspoň bolo u mňa.

Nedeľa:
Ráno, samozrejme, na lúku, ktorá však v skutočnosti bola obrovské vyschnuté pole, prichádzalo neuveriteľne veľa áut, takže tam bol fakt neskutočný prach, to bol zase nápad zriadiť parkovisko na vyschnutej hline.. Ideme teda nájsť nejakého fleka na diváckom mieste Galerie Dhron, ľudí jak nasratých, nakoniec sa tam jak kamzíky snažíme dostať dole po extra prudkom kopci, na ktorom je nepokosená tráva, na ktorej je ku všetkému rosa, takže keď sa to trošku udupalo, bola z toho pekná šmykľavka a som na seba hrdá, že som spadla iba raz. (Nemeckí fans to ocenili náležitým potleskom a zvolaním "nice crash", pár sekúnd po tom som takmer spadla znova, ale nakoniec som to zvládla a myslím, že som vyhrala titul "the best save". Aj nemeckí fans si to mysleli.) Zaujímavé bolo, že na tejto RZ-te neboli tradičné brauwursty, ale iba výborné koláčiky. Príjemná zmena. :-)

Miesto to bolo výborné, autá sme videli dosť dlho a fans boli skvelí. Po prvom prejazde sme sa ale vybrali hľadať miesto iné, čo bola dosť dobrá turistika (fakt som rada, že nepršalo, to by sa nedalo). Nakoniec sme našli niečo, čo by sa dalo označiť ako veľmi dobré miesto, nebyť nejakých fans, ktorí aj napriek tomu, že boli v prvej rade na kopci, takže museli vidieť skutočne vynikajúco, sa vždy pri prejazde nejakého auta museli postaviť. Takže ak chcel niekto za nimi niečo vidieť, tak sa tiež musel postaviť a nakoniec sme na tej stráni stáli všetci, proste úžas. :-/

Potom ešte nasledovala turistická výprava k autu, tento krát hore kopcom a šup-šup do Trieru na záverečnú superšpeciálku. Prekvapivo sa nám asi prvýkrát podarilo zaparkovať bez problémov (a dokonca aj zadarmo!) a keďže sme boli absolútne zmätení z mapy celej tej superšpeciálky, lebo sme netušili, kde sme zaparkovali, tak sme proste išli rovno k niečomu, čo vyzeralo ako centrum. Nuž a ako sme tak išli, tak zrazu sa pred nami vynorilo zábradlie a za ním parkujúci Ožér - to je proste osud. :-) Samozrejme, Kubemu bolo jasné, že sa ma ani nemusí pokúšať prehovárať, aby sme išli niekde inde, tak tam chvíľku postál a potom ma tam nechal. Ja som zatiaľ spravila asi pacto fotiek Ožéra a Juliena Ingrassiu s Nasserom Al-Attiyahom, ktorí vyzerali ako keby všetkých naokolo ohovárali. Potom tam bol i Dani Sordo s Diegom Valejom, ktorý mal na svojej kombinéze tiež napísané Sordo, aby všetkých zmiatol, ale ja som ho prekukla. :-) Potom prišiel aj Daniel Elena, ktorý furt telefonoval a nenápadne fajčil, potom dobehol aj Loeb s tým svojim deckom a nejako som nepochopila, prečo sa s ním furt prechádzal hore dole ako na módnej prehliadke a tváril sa pri tom ako hrozný borec, ale tak bolo to celkom vtipné. Loebove decko potom zbadal Eyvind Brynildsen, ktorý očividne deti miluje a tak sa s ním bežal pozdraviť a medzi tým ešte pogratuloval Ožérovi, aby to nebolo moc nápadné. Ožér sa potom konečne aj odhodlal niekomu niečo podpísať a na mňa by sa bol vysral, kebyže ma k nemu nepustí taký starší pán a ja na Ožéra nespustím to najzúfalejšie "pleeeeease" akého som bola schopná (na to som fakt hrdá, znelo to fakt zúfalo!) a tak mám nakoniec na Loebovej čiapke aspoň jeho podpis. (Teraz, keď sa nad tým tak zamyslím - možno sa chystal odísť práve preto, že som mu tam podstrkávala čiapku od Loeba..) Tesne vedľa mňa stáli očividne nejakí známi od niekoho z Citroenu, lebo tam kecali s Diegom Valejom a potom ich zbadal Ožér a dramaticky sa ich tam vrhol vybozkávať, až ma pri tom takmer sejmul. Ale tak za to jeho sorry s tým úžasným prízvukom mu to hádam odpustím. ;-) Potom sa Julien Ingrassia, ktorý je naživo krajší ako na fotkách, chystal robiť niečo s pneumatikami a furt tam na nás otŕčal zadok. Tak som to aspoň vyfotila (ten zadok). Potom tam došiel Matt Wilson, ktorého mi bolo celkom ľúto, lebo každý ho ignoroval, ale nakoniec sa mu nejako podarilo zakotviť u Kimiho Raikkonena a Pettera Solberga a hodiť pri tom hrozne modelkovský postoj, vďaka čomu som zistila, že má hrozne dobrý zadok, takže už nechcem aby ho ocko vykopol. Nakoniec sa tam nejako dohrabal i Jari-Matti Latvala, ktorý začal kecať s Ožérom a nejakého fanúšika napadlo, že sa odfotí s nimi oboma. Škoda, že ja som v tomto hrozne hanblivá a kým niekoho oslovím, tak už je na odchode (ako sa mi to stalo s Ingrassiom, ktorý tam bol asi po hodiny, ale kým som sa ja rozhýbala..). Nakoniec sa tam objavil aj Petter Solberg a mne sa podarilo nejako votrieť k nejakým jeho fans, ktorým niečo podpisoval a tak mám aj od neho podpísanú tú Loebovu čiapku.

Rátam, že zhruba na tom mieste bol zrejme štart tej poslednej Survolt Circus Maximus RZ-ty (natvanej po tom krásnom Citroene), ale kde sú tribúny, sme nenašli. A vlastne od nás ani nikto nechcel lístok na túto RZ-tu a nakoniec sme našli pekné miesto v poslednej zákrute pred tým, ako došli na to interview s Colinom Clarkom (a Ožér sa tam zrejme oblizoval s priateľkou, alebo kto to bol), takže nabudúce namiesto strieborného kupujeme iba bronzový pas. Potom sme sa išli ešte kuknúť do servisu, kde už bolo všetko takmer rozobraté, tak sme ešte zašli do mekáču, kde sme stretli Henninga Solberga s Ilkou Minor a ešte i zopár ďalších jazdcov, keďže to bolo najbližšie miesto s jedlom od parc ferme – toto sa vám na žiadnom inom športe nestane. :-) Na vyhlásenie sme už nečakali, lebo tam bolo hrozne veľa ľudí a nejaké zábrany a nechcelo sa nám to všetko obchádzať a navyše som už mala takmer plnú pamäťovú kartu (za to môže ten Ožér, čo sa tam furt premával!) a chceli sme dôjst domov nejako normálne. A po ceste nás, tak isto ako na ceste tam, chytil hrozný lejak. Btw: žiadneho Semira skákajúceho na autá sme na nemeckých diaľniciach nestretli.

Na budúci rok proste musíme znova! :-)