Konečne o úžasnom IBU Cupe v Novém Měste

Síce to už bolo relatívne dávno, ale nedá sa mi o tom nakoniec nezmieniť. Moja prvá návšeteva biatlonových pretekov a že to bola vydarená návšteva. A čiste náhodou tam bol aj Mesijé.. Nemal šancu vzdorovať.. :-D Ale nebolo to len o Mesijém..

V prvom rade musím poďakovať Deniske za spoločnosť a za spoločné blúdenie, ktoré sa nám naozaj vydarilo. Miestami som mala dojem, že sme už prešli všetky uličky, do ktorých sme trafiť nechceli, čo je tiež umenie.. :-P Nakoniec sa nám ale vždy podarilo dojsť do cieľa cesty, aj napriek rôznym trojkilometrovým kilometrom (fuj!) a podobne.
(btw: V článku sa nachádza top 5 fotiek, ktoré som fotila a vybrala ja, tak aby zapadali do článku. Tak si to vážte. ;-))

V prvý deň sme v našej dvojčlennej zostave zavítali na šprinty žien a mužov. A bolo super! Fandili sme protekčnému Vlastíkovi (každého oslovovali priezviskom ale iba Vlastík bol Vlastík :-P), lebo išiel prvý a to bol jediný, kto sa tam dal ako tak zaregistrovať, lebo potom už nikto nevedel, že kto je kto a na ktorom sa nachádza mieste. Nuž a tak sme sa dali aspoň na fotenie. Deniska svojich Nórov a ja svojich Francúzov. To sme ale patriotky, vlastneky a bohvie čo ešte.. :-) O fotkách by sa tiež dalo rozprávať.. Najmä o tých úžasných bezhlavých, bezrukých alebo pri najlepšom iba nechutne rozmazaných biatlonistoch. Ale aj napriek tomu všetkému vznikla fotografia roka, ktorú na rôzne medzinárodné súťaže neposielam len preto, lebo nie som sviňa a nechcem všetko vyhrať. :-P Je to fotka Frédérica Jeana a zaujímavá je tým, že Frédéric Jean sa na nej vlastne nenachádza, ehm.. Nepovažujem to ale za môj problém, ale za problém Fréda Jeana..

To je ona! Fotka Frédérica Jeana! Tá slávna najlepšia fotka celého IBU Cupu!

Problém zrejme mal aj  "Mistr Hábert", ako ho nazvali páni komentátori na štadióne. Mistr Hábert sa totiž postaral aj o najzaujímavejšie momenty dňa (ak nerátam ten Mesijého majestátny prechod cez prázdny štadión), keď nejako zabudol dojsť na vyhlásenie víťazov. Teda, prišfrčal tam na bežkách z úplne opačnej strany až keď ostatní už chceli odísť, lebo ceny a kvety už boli rozdané, ale tak nakoniec sa s ním aspoň blahosklonne odfotili. Toto už ale taká Deniska nevidela, lebo ju prílišne zaujal istý pán francúzskej národnosti, ktorý trénuje nórsky B tím, čo dala najavo aj tým, že ma tam jemne fyzicky napadla a spýtala sa ma niečo v tom zmysle, že ako môžem čumieť na Mistra Háberta, keď mám čumieť na Mesijého. :-D Teda, nehovorím, že Mesijé nebol zaujímavý (naživo vyzerá ešte lepšie ako v TV alebo na fotkách, čo by ani hádam nebolo možné, kebyže nejde o Mesijého.

. :-P), ale ten dezorientovaný príchod Mistra Háberta mi prišiel príliš vtipný na to, aby som si to nechala ujsť. ;-)

Potom štartovali dámy, u ktorých mali preteky zhruba rovnaký priebeh - teda s tým, že sme nefandili Vlastíkovi a nepokúšali sa o hodnotné fotky chlapov, ale tentokrát žien - veľký rozdiel v tom nebol, no.. Ale zato som sa zamilovala do Moldavaniek - tie som bola schopná odfotiť celkom v pohode - to ich ležérne tempo nemali chybu. Toto nemyslím teraz ako nejakú urážku, alebo tak, ale oni proste vypadali hrozne flegmaticky.. :-) A ešte ma zaujala jedna z domácich Češiek, ktorá v pohode odpovedala fanúšikom na ich pokriky takže to bolo aj dosť interaktívne.. :-D

Jedna z Moldavaniek. Úžasný to objekt na fotenie.

Dámy (tým myslím aj mňa s Deniskou) si toho pri vyslovovaní svojich mien museli pretrpieť ešte viac ako Mistr Hábert (už ani ja to nedokážem vysloviť správne, ma nakazili, gŕŕŕŕ!). Najhoršie na tom bola Nemka Juliane Doll (na "o" sú tie dve bodky, ale nechce sa mi to googliť alebo nejak inak kopírovať, tak si ich predstavte), ktorá okrem obligátneho "-ová" dostala aj poriadny upgrade v podobe nemecko-francúzsko-českej výslovnosti jej mena a priezviska. Takže namiesto "Juliane Doll" (opäť si predstavujeme bodky) z nej bola "Žilién Délová". Chúďa. A chudák bol aj Julien Robert (Aj ten tam bol! Ževraj teraz robí trénera. Ale skôr si myslím, že sa maskuje  a občas hrá so psami - celkom mu to ide, ale my sme ho aj tak odhalili..), ktorý musel byť poriadne zmätený, pretože bol jediný regulérny "Žilién" v okolí. A najlepší bol, keď sa tam štveral cez nejakú bariéru a nevšimol si, že cca 2 metre od nej je normálny prechod. Proste zlatíčko.. :-)))

Momentka, na ktorú som hrdá. Julien a pes. PS: Aj ja chcem také topánky! V tých iste nie je zima!

Druhý deň sme po absolvovaní tej hroznej cesty s trojkilometrovým kilometrom dorazili na stíhačky. Na rozdiel od predchádzajúceho dňa tam bolo aj viac divákov. Naša pôvodne dvojčlenná skupinka sa rozšírila na skupinku šesť až sedemčlennú (ako kedy) a na tribúne okrem štyroch rodinných príslušníkov stálo aj zopár Čechov a Rusov (mali aj vlajky!), takže si dovolím tvrdiť, že počet divákov presiahol magickú 30-člennú hranicu. :-P

V tento deň sa podarilo (naschvál hovorím v trpnom rode, lebo ja som nič nevybavovala.. :-P) vybaviť aj novinárske akreditácie (Ha! A díky za vybavovanie. :-)), takže sme sa mohli pohybovať takmer všade. Výsledkom toho je veľa veľa veľa (nekvalitných) fotiek - poväčšine z okolia streľnice, na ktorých sa väčšinou nachádza Julien Robert, Egil Gjelland (rozmazaný tak, že ho nepoznať), Mistr Hábert (mala som dojem, že chodil okolo naschvál..) a môj obľúbený francúzsky tréner Jean-Pierre Amat, ktorý vyzerá ako hríb a väčšinou sa tvári, že sa ho nič, čo sa deje okolo netýka. Inak je to taký typický plesnivý pôžitkársky Francúz - vidno to na ňom. A fajčí! A  je proste úžasný! Osobitnú kategóriu tvoria fotky s Mesijém. (Výlevy príjdu neskôr, nebojte sa. ;-))

Mistr Hábert a fajčiaci Jean-Pierre Amat. Stále si myslím, že vyzerá ako hríb.

Preteky v ten deň boli pekné, teda až na to, že po prvej streľbe zase nikto nevedel, že kto je koľkatý. Ale aspoň na tom čele bolo jasné, že ten, čo tam dojde prvý/prvá, vedie. Nie ako v intervalových štartoch. Nuž a kedže najlepšie bolo trčať pri stanovišti trénerov, tak mám hrozne veľa fotiek strieľajúcich pánov (teda hlavne Mistrá Háberta, ktorého číslo som si jediné pamätala a tým pádom bol jediný, o ktorom som vedela, že koho fotím). Cez dámsku stíhačku sme sa totiž pobrali na prehliadku trate a tak som kvoli tomu prišla a fotku s náhodným pozadím. (Náhodné pozadie predstavoval úplne náhodou istý Mesijé a Egil Gjelland.)

Dobrá vec na tých akreditáciách je napríklad aj to, že máte jedlo zadarmo. Dobré jedlo. A koľko chcete :-P A môžete sa dostaviť na tlačovú konferenciu, na ktorej sa vyskytuje istý tréner nórskeho B tímu. A úplne najlepšie je, keď príjde skôr, vy po ňom, sadnete si a on si potom sadne k vám. A celkom sranda je, že tlačová konferencia vlastne ani nie je tlačovou konferenciou. Skôr išlo len o také Mesijého stretnutie s dvoma novinármi, na ktoré sa privtrela naša skupinka. Ale Mesijé je veľký profesionál a všetko to zvládol, dokonca sa občas pokúšal byť vtipný a niekedy mu to aj vyšlo. Vlastne, čo iné mal robiť, ako predstierať, že je to regulérna tlačovka, že? A úplne najlepší moment nastal, keď som sa s ním fotila. Tak som sa naňho pozrela, že mu teda poďakujem a on na mňa, že "thank you". (Ach.) Mal šťastie, že to bol on, lebo hocikomu inému by som sarkasticky odvetila niečo v zmysle "you´re welcome", ale tak toto bol Mesijé - mne ďakujúci Mesijé za to, že ja som sa s ním mohla odfotiť! - a sarkazmus musel ísť bokom. Zvlášť, keď som od neho potom ešte chcela ten autogram. :-P

Naozaj umelecké a tajomné foto Mesijého Poiréeho.

Ono sranda to bola najmä potom cez tú spomínanú ženskú stíhačku, keď sme sa rozdelili na dve skupinky. Jedna išla prenasledovať Mesijého (hlavne nenápadne! :D) a tú druhú, čo išla počúvať rozhovory trénerov a biatlonistov pri nástrele. Hrdo sa hlásim k tomu, že som si zachovala určité dekórum a bola som v tej druhej - menšej. :-P Zaujímavé bolo najmä to, ako Rafik išiel k tomu svojmu trénerskému ďalekohľadu (či jak sa to volá..), zbadal nás tam, pribrzdil a nenápadne sa poobzeral okolo a potom zrejme keď usúdil, že iná cesta nevedie, tak prešiel okolo nás.. :-D

Toto si proste nevymyslíte, nevysnívate. To sa musí stať. A keď sa to stane, prekoná to vaše najtajnejšie a najfantastickejšie očakávania..

Aby som to nejako zhrnula na záver.. Síce človek moc nevedel, že kto sa nachádza na ktorom mieste, čo bolo zapríčinené najmä tým, že po prejazde prvého pretekára nejakým medzičasom už nedávali tie medzičasy predtým, ale nevadí. Výlet to bol moc pekný a všetkým zúčastneným zaň ďakujem. :-) A špeciláne ešte ďakujem Michalovi za odvoz do Hradca. (A dúfam, že som zase na polovicu vecí zabudla..)

Inak, keď sa na to tak dívam.. dobre, že som ten článok nepísala hneď. Takto to vyznieva aspoň trošku decentne. :-)
PS: Je proste úžasný..