Adieu..

Odkedy si pamätám, každý zimný víkend sa celá rodinka usadíme v obývačke s obedom a pozeráme. Eurosport. Biatlon. Vždy. (A keď nie je zima, tak zas väčšinou nadávame na to, že "je tam zas ten futbal.." a tešíme sa na zimu, teda biatlon.)

Netrvalo dlho a mala som svojich obľúbených biatlonistov a biatlonistky. Vlastne som mala rada všetkých, len tam boli takí, ktorých som mala radšej ako tých ostatných a myslela som si, že tam budú večne. Spočiatku aj boli. Ale potom sa začali vytrácať. Pomaly, nenápadne.. Je pravda, že začali prichádzať nové mená, z ktorých som si tiež niektorých obľúbila, ale..

Magdalena Forsberg, Franz Luck, Pavel Rostovcev, Olena Zubrilova, Anna Murínová, Soňa Mihoková, Katja Beer, Ushi Disl, Liv Grete Skjelbreid Poirée, Egil Gjelland, Linda Grubben, Sven Fisher, Ricco Gross, Katrin Apel, Alexandre Aubert, Christelle "Kiki" Gros, Florence Baverel-Robert, Raphael Poirée.. Niektorí boli známe biatlonové hviezdy, niektorí boli menej známi, niektorých som mala rada viacej, niektorých menej, ale jedno mali spoločné - už od malička som sa tešila, keď ich uvidím v televízii, tešila som sa na ich výkony.. Od malička to boli moji hrdinovia. Najmä Raphael Poirée. Môj najväčší hrdina - jeden francúzsky biatlonista, o ktorom nikto z mojich spolužiakov i priateľov v živote nič nepočul, ale mne to nijako nevadilo.. Fandila som mu, odkedy pozerám biatlon. Neviem prečo práve jemu, ale pamätám si, že vždy, keď som si sadla k biatlonu, tešila som sa na to, "kedy už pojde ten Poirée". Často mi aj bolo jedno, ako skončí, len nech je tam - bez neho som si biatlon ani nevedela predstaviť. Proste, biatlon sa u mňa rovnal menu Raphael Poirée. Keď som bola malá, naivne som verila tomu, že tam bude večne a ani minulý rok som si nejako nechcela pripustiť, že by mohol skončiť. Ale ono sa to stalo. Pri individuáli v Kontiolahti som sa pristihla, ako ho hľadám v štartovnej listine a následne i v samotnom preteku. Rutina? Možno..

Ale ja som prišla o jedného zo svojich detských hrdinov. A rovno o toho najväčšieho, najobľúbenejšieho, môjho number one.. A viem, že pomaly budem prichádzať o ďalších - už mi tam veľa tých "pôvodných" neostalo. Ani neviem, prečo je pre mňa tak tažké zvyknúť si na to, že v TV už neuvidím ľudí, ktorých vlastne ani nepoznám a ktorí ani nevedia, že existujem.. Ale aj tak znamenajú pre mňa veľa - vyrastala som s nimi..

Toto som si uvedomila pri sledovaní štafiet v Hochfilzene. Kedysi som presne vedela, kto tam bude. Teraz musím hľadať štartovné listiny a koľkokrát narážam na úplne neznáme mená.. Nemecká štafeta bez Svena a Ricca, Francúzska ženská štafeta bez Flo Baverelovej-Robertovej a Francúzska mužská štafeta bez svojho tradičného finishmana - Raphaela Poiréeho - na jeho mieste bol Vincent Defrasne, ktorý vždy bol v štafete na treťom úseku.. Bolo to veľmi, veľmi zvláštne a ja si na to stále nemôžem zvyknúť.. Možno to príjde časom. A možno nie..